Môj príbeh sa začal písať pred mnohými rokmi, keď do môjho života prišla moja dcéra Katka.
Od narodenia bola ťažko zdravotne postihnutá. Nevedela rozprávať, no napriek tomu sme si dokázali povedať oveľa viac, než sa dá vyjadriť slovami.
Naučila ma vnímať ticho. Pozerať sa do očí. Všímať si malé gestá, úsmev či nepatrnú zmenu vo výraze tváre. Naučila ma počúvať nielen ušami, ale predovšetkým srdcom.
Postupne som pochopila, že nie všetko v živote potrebujeme počuť alebo vidieť, aby sme vedeli, že je to skutočné.
Katka ma naučila dôverovať svojej intuícii, byť trpezlivá a prijímať život taký, aký prichádza.
Aj v ťažkých chvíľach som sa snažila hľadať niečo dobré, čoho sa môžem zachytiť.
Nebolo to vždy jednoduché.
Boli dni plné strachu, bezmocnosti a otázok, na ktoré som nepoznala odpoveď. No boli aj chvíle naplnené obrovskou láskou, radosťou a vďačnosťou.
Katka bola súčasťou môjho života sedemnásť a pol roka.
Keď v apríli 2018 odišla, môj život sa zmenil. Zostalo ticho, prázdne miesto a množstvo spomienok.
No zostalo aj niečo, čo mi nikto nemohol vziať – láska.
A práve vtedy som si začala ešte viac uvedomovať, čo všetko ma Katka počas svojho života naučila.
Kedysi som sa učila čítať jej ticho. Dnes je to práve ticho, v ktorom ju najviac cítim.
Jej príbeh vo mne pokračuje.
Naučil ma, že aj keď život nejde podľa našich predstáv, stále v ňom môžeme nájsť svetlo. Niekedy je veľmi malé a ukryté hlboko v nás. Stačí však na to, aby sme dokázali urobiť ďalší krok.
Po Katkinom odchode vznikla moja kniha Život očami anjela.
Slová sa pre mňa stali spôsobom, ako zachytiť to, čo som prežila, čo ma Katka naučila a čo vo mne zostalo.
A časom som pochopila ešte niečo.
To, čo mi pomáhalo prechádzať najťažšími obdobiami môjho života, môže možno pomôcť aj niekomu ďalšiemu.
Niekedy človek nepotrebuje veľké rady. Potrebuje len cítiť, že na svoje trápenie nie je sám. Potrebuje miesto, kde sa môže na chvíľu zastaviť, nadýchnuť a nájsť kúsok nádeje.
A práve z tejto myšlienky vznikol Dotyk nádeje.
Miesto, kde sa chcem deliť o myšlienky, ktoré pomáhajú mne.
O skúsenosti, ktoré mi priniesol život. O malé zastavenia, povzbudenia a svetlo, ktoré môže človeku pripomenúť, že aj po veľmi ťažkom dni môže prísť nový.
Ak moje slová pomôžu čo i len jednému človeku znovu nájsť pokoj, odvahu alebo nádej pokračovať ďalej, potom má zmysel ich posielať do sveta.
Pretože niekedy stačí naozaj málo.
Jeden človek. Jedna myšlienka. Jedno podanie ruky. Jeden malý dotyk nádeje.